Pohoda 2007 II.

Zobúdzajúci (alebo ešte nespiaci) festival je fascinujúci. Zástupy ľudí umývajúcich si zuby pod cisternami, alebo štyria páni z Telgártu, ktorí po vítaní rána ešte stoja pred autobusom a len tak pre radosť si spievajú, swingujúce autíčko s Funny Fellows miesto budíka...


Program na sobotu bol ešte plnší ako ten piatkový. Snáď dva dni pred Pohodou som sa úplnou náhodou dostala ku CD Cirostratus, čo je záznam opery divadla Gunagu. Táto šialenosť ma hneď dostala a čo nevidím, Cirostratus bude mať v sobotu o pol jedenástej na Pohode derniéru. Divadlo sa hralo v zóne ticha, ktorá sa rozprestierala asi tristo metrov od centra festivalu. Tristo metrov pomedzi kukuričné pole po rozpálenej prašnej ceste a človek sa dostal do úplne inej krajiny. Šapitó bolo úplne preplnené a my sme stáli asi v tretej stojacej rade priamo na slnku. Ale keďže som si zobrala do hlavy, že Cirostrata vidieť budem, ľudia postupne odchádzali a výhľad sa postupne zlepšoval. A vôbec neľutujem, že sme zostali. Vomitická áriá, valčík o bahenných kúpeľoch v Piešťanoch a brzdárovej dcére z domčeku pri trati, a pes, čo nemá čo žrať kozmetiku, pre mňa ďalšie milé prekvapenie.


Po Cirostratovy sme sa potrebovali zložiť niekam do tieňa. Tieň bol však všade obsadený. Nakoniec sa nám podarilo uchytiť miesta pod nejakými slnečníkmi a čudujsasvete zistili sme, že sme v čitárni. Človek si požičia knižku, číta si, číta a zrazu zistí, že jej autor sedí dva metre vedľa. Do toho Kali Bagala rozdávajúci minerálky a citróny.


Po oddychu sme zamierili na Tatabojs, po nich na Živé kvety a Funny Fellows s Jiřím Suchým. Živé kvety boli pre mňa jedným z prekvapení minulý rok. Tento rok boli pre mňa spolu s Funny Fellows skôr sklamaním. Všetko potom napravil Svet Svetozára Stračinu. Na mňa táto hudba pôsobí neuveriteľne pozitívne, takmer liečivo. Krásne hravá a čistá. Potom som sa už veľmi tešila na diskusiu s fotografmi Andrejom Bánom a Alanom Hyžom. Alan nakoniec neprišiel, ale Andrej si úplne vystačil sám, nakoniec bola tá vyhradená trištvrtehodina strašne krátka. Trochu ma prekvapilo, že tam bolo snáď päťdesiat ľudí, čakala som viac. Za Andrejom bežali na plátne jeho fotky a on rozprával. A rozprával krásne, hoci nerozprával o radostných veciach, mala som z toho celého úžasný pocit.


No a to už prišiel sobotný večer. Načali ho Mando Diao. Na týchto Švédov som sa dosť tešila a nedá sa povedať že sklamali. Ale zahrali niečo úplne iné, ako som čakala. Bolo to celé hutnejšie, hlučnejšie a energickejšie. A v kontakte s publikom pravý opak Hives. No a po nich prišli Basement Jaxx. To som už zbierala posledné zvyšky síl, aby som zvládala skákať, kývať rukami a kričať "where`s your head at". A vyskákala som sa veru poriadne. Podobne ako ďalších pätnásť tisíc ľudí, všade kam so sa pozrela sa všetci neskutočne bavili pod nočnou oblohou. Môžete sa presvedčiť z videí, ktoré sú zavesené na youtube. Muzikanti si to náležite užívali, menili kostýmy (od opičiaka až po svadobné šaty) a vrhali sa do publika. A na koniec nechýbali Cish Cash, Where`s Your Head At a Good Luck. Čistá radosť.


Keďže Air nakoniec nehrali, peknú bodkou za tohtoročnou Pohodou dali Amadou et Mariam z Mali.


Dajú sa tu síce spomenúť mená, koncerty, ale tú pravú atmosféru je treba zažiť. Tie hasičské autá, litre čapovanej kofoly a tých ľudí. Po tom celom človek končí síce smutný a vyprázdený ako keď skončí niečo, na čo sa dlho tešil, ale nabitý pozitívnou energiou, ktorá mu na dlhý čas vydrží. Preto nosím na batohu odznak I love Pohoda.

Uznávam, že toto žiadna vyvážená reportáž nie je. Ale tak čo, keď som nadšená, budem písať nadšené reporty.