Tak a po filme hor sa na koncert. Ten z veľkej časti pozostával práve z pesničiek, ktoré sa vo filme objavili a možno ich nájsť aj na samostatnom soundtracku.Prvá časť koncertu ma trochu prekvapila. Bola dosť, dosť komorná, všetci napäto počúvali a v tichu by bolo počuť padnúť špendlík (okrem búrlivých potleskov na konci každého songu) Bolo to absolútne sústredenie na pódiu aj v publiku. Dokonca mi to viac pripomínalo koncert klasickej hudby ako rockový koncert. Tým ale nechcem povedať, že sa mi to nepáčilo, naopak. Uprostred som si uvedomila, že takmer nedýcham a srdce mi bije odušu. A hoci tie pesničky poznám spamäti, tak mi zrazu začal prichádzať význam textov. Ako povedal Joe Strummer vo filme, ktorý som videla o deň neskôr, dobrá pesnička je zo života. A veruže tieto sú, každé slovo je dokonale prežité. Markéta nezaostávala, dokonca mi občas pripomínala hudbu Yanna Tiersena. V niektorých pesničkách prišiel vypomôcť aj mne doteraz neznámy basák Jiří Petřek, ktorý celú atmosféru príjemne dotváral. No a medzi pesničkami nechýbali Glenove postrehy, historky a vtípky - napríklad skvelá reklama na Vincentku, ktorú celý čas popíjal (I`m Glen Hansard and I drink Vincentka. It makes me strong). Glen túto časť koncertu jednoducho zhrnul slovami: It`s so artistic.
Zlom nastal v prídavkoch. Tu už bolo tých okamihov, kde Glen závratnou rýchlosťou brnká na gitare, sčervenie a kričí z plného hrdla viac. Dostalo sa na Fogtown, Cactus od Pixies, Fitzcarraldo od Framesov, Hallelujah (Leonard Cohen /Jeff Buckley), čo navrhol niekto s publika ako odpoveď na otázku, čo si ešte zahráme. Vzápätí Glen zavolal na pódium klávesáka Andyho zo Sunflower Caravan, ktorého sa v priebehu pol minúty snažil pieseň rovno na pódiu naučiť. To zakončil s tým, že that will be great a začalo sa hrať. Prvé dve slohy si Glen aj Markéta ešte pamätali, v tretej musel Markéte pár krát pomôcť Glen a v štvrtej už niekto z publika pomáhal Glenovi. A nakoniec sme si všetci vystrihli refrén, rovno dvakrát, lebo "just because it`s beautiful." Takáto komunikácia s publikom ma vždy baví a tak to skutočne beautiful bolo (link na video na youtube je dole). Posledným prídavkom bol New Partner, ktorého si publikum vytlieskalo, hoci osvetľovač už rozsvietil. Na to zavolal Glen na pódium celú skupinu Sunflower Caravan a Honzu Janečka zo Southpow. Bohužiaľ však nemali poväčšine na čo hrať, lebo všetky nástroje na pódiu boli obsadené. Andymu ktorému sa ušiel klavír to však šlo veľmi dobre. Po filme, diskusii a dvojhodinovom koncerte sa teda famózny večer skončil, odchádzala som ale nádherne spokojná.
A tak mi došlo, že celý ten úspech má na svedomí spojenie úprimnosti s Glenovým showmanstvom. Celý večer sa nikto na nič nehral, bolo to doslova srdce na dlani. A to je tak ťažké, že publikum, ktoré to dokáže oceniť sa proste musí zložiť.
Príjemnou bodkou bolo, keď sme Glena a Markétu stretli na druhý deň v Lucerne na koncerte Selfbrush (Glenovi sa zjavne páčilo - tlieskal najhlasnejšie) a následovnom dokumente Joe Strummer: The Future is Unwritten.
Linky:
Zlom nastal v prídavkoch. Tu už bolo tých okamihov, kde Glen závratnou rýchlosťou brnká na gitare, sčervenie a kričí z plného hrdla viac. Dostalo sa na Fogtown, Cactus od Pixies, Fitzcarraldo od Framesov, Hallelujah (Leonard Cohen /Jeff Buckley), čo navrhol niekto s publika ako odpoveď na otázku, čo si ešte zahráme. Vzápätí Glen zavolal na pódium klávesáka Andyho zo Sunflower Caravan, ktorého sa v priebehu pol minúty snažil pieseň rovno na pódiu naučiť. To zakončil s tým, že that will be great a začalo sa hrať. Prvé dve slohy si Glen aj Markéta ešte pamätali, v tretej musel Markéte pár krát pomôcť Glen a v štvrtej už niekto z publika pomáhal Glenovi. A nakoniec sme si všetci vystrihli refrén, rovno dvakrát, lebo "just because it`s beautiful." Takáto komunikácia s publikom ma vždy baví a tak to skutočne beautiful bolo (link na video na youtube je dole). Posledným prídavkom bol New Partner, ktorého si publikum vytlieskalo, hoci osvetľovač už rozsvietil. Na to zavolal Glen na pódium celú skupinu Sunflower Caravan a Honzu Janečka zo Southpow. Bohužiaľ však nemali poväčšine na čo hrať, lebo všetky nástroje na pódiu boli obsadené. Andymu ktorému sa ušiel klavír to však šlo veľmi dobre. Po filme, diskusii a dvojhodinovom koncerte sa teda famózny večer skončil, odchádzala som ale nádherne spokojná.
A tak mi došlo, že celý ten úspech má na svedomí spojenie úprimnosti s Glenovým showmanstvom. Celý večer sa nikto na nič nehral, bolo to doslova srdce na dlani. A to je tak ťažké, že publikum, ktoré to dokáže oceniť sa proste musí zložiť.
Príjemnou bodkou bolo, keď sme Glena a Markétu stretli na druhý deň v Lucerne na koncerte Selfbrush (Glenovi sa zjavne páčilo - tlieskal najhlasnejšie) a následovnom dokumente Joe Strummer: The Future is Unwritten.
Linky:
0 komentárov:
Zverejnenie komentára