O Danovi sa písalo už čosi tu a tu. Tentoraz teda niečo o koncerte, ktorý bol v januári v martinskom múzeu a debute Leporelo.
Hoci Dano Heriban zatiaľ nie je muzikant, ktorý by vypredával kluby, o návštevnosť v Martine sa báť nemusel. Väčšina návštevníkov zrejme pozná Dana z martinského divadla, pozrieť sa bolo aj veľa divadelných kolegov. Aj vďaka tomu bola nálada na koncerte príjemne familiárna. Pri Verklíku, alebo Keď si šťastný, tlieskaj rukami dokonca nadšená. :)
Najvprv ešte niečo k miestu konania. Zdá sa, že v múzeu Martin konečne našiel pekný priestor na koncerty. Poloha je krásna, na kopci nad mestom, blízko do centra. A navyše v najbližšom okolí nie sú budovy, obyvateľov ktorých by náhodný hluk počas koncertov mohol vyrušovať. Sála však na mňa pôsobí trochu neútulne, čo sa dá ale pri trochu snahy ľahko zmeniť. Možno by pomohlo stlmiť osvetlenie.
A teraz konečne k Leporelu. Snáď nie je možné nájsť článok o Danovi, kde by sa nespomínala podobnosť s Jarom Filipom. A nie je to len tým, že obaja vládnu (li) klavíru a fajčia(ili) jednu cigaretu za druhou a behajú(li) z divadla do nahrávacieho štúdia. S Filipovým Cez Okno má skutočne spoločné niečo viac, možno atmosféru. Niekde je dokonca možné nájsť porovnanie s Dežom Ursinym. Mne by možno ešte napadla podobnosť s Dorotkou Nvotovou. Na to, že Dano vedie ubehaný život medzi Bratislavou, Trnavou a Martinom je však Leporelo prekvapivo kľudné. Žánrovo najskôr zaraditeľné do anglického pojmu singer-songwriter (slovensky zrejme pesničkár). S hudobnou stránkou dobre vypomáhajú Filip a Jakub Hittrichovci, ktorí sa starajú o basu a bicie. Dokonca v ich trnavskom štúdiu Leporelo vzniklo.
V Leporelu sú však rovnako dôležité texty, spolu s hudbou sa vynikajúco dopĺňajú a tak tvoria veľmi osobnú výpoveď. Z textov by si mala brať väčšina slovenskej scény príklad. Väčšinou sú veľmi poetické, čo je dnes viac menej výnimka. Občas sa stane, že v nich niečo zaškrípe, ale to je skôr poznávacím znamením ako nevýhodou.
Dano Heriban
Metamorfózy
Do tela fúka silný vietor,
nemám tie chvíle veľmi rád,
vždy vprostred leta, v mojej duši
zas musím riešiť nový skrat.
Na poli nie je živej duše,
v mojej sa zvlieka nový had,
pýta si istotu pre seba,
po stýkrát pomoc. Ako brat.
Prevrátím kožu z každej strany,
nasávam v tichu každú ryhu.
Vylúštiť, zhojiť staré rany,
pre ďalšiu plavbu novú kryhu.
Vyplávať čistý, len nie rýchlo,
dávkovať prúd jak hviezdu v seriáli.
Nech mám viac radosti jak hadov,
tam pri poslednom oltári.
Ryhy v nás boli, sú a budú,
tak nech sa s nimi rozum vyrovná,
platidlom sú momenty kľudu,
to premena nášho plemena.
Verdikt: kvalitný pesničkár, ktorých je na Slovensku ako šafránu. Úplne novátorstvo to síce nie je, ale poteší.
Odkazy:
Stránka Dana Heribana
Ukážky albumu Leporelo
