Tohtoročná Pohoda bola silná, veľmi silná. Či už tými nádhernými prvými dvoma dňami, alebo obrovským šokom a smútkom, ktorý nastal potom. Tu je niekoľko okamihov z tohtoročnej Pohody, tak ako ich vidím ja.
Túto gitarovku som objavila až po jej zverejnení v Pohodovom line-upe. Okamžite na to sa prebojovala do môjho last.fm - ového top 10 a na Pohode to bolo pre mňa tento rok asi najväčšie lákadlo. Koncert výborne gradoval a záverečná Innocence bola absolútne úžasná.
Pesničkár, od ktorého je možné čakať všetko možné aj nemožné. Na Pohode predviedol okrem pesničiek aj napríklad
tento, ehm, step.
A po krehkých pesničkách prišla na rad úplná rock`n rollová smršť, počas ktorej boli hudobníci snáď viac v publiku ako na pódiu. Energetický výboj škótskych sympaťákov.
Patti Smith
Najsilnejší pozitívny zážitok celej tohtoročnej Pohody pre mňa nastal v
tomto okamihu.
Po Patti Smith následovala dojemná show Blind Boys of Alabama a po nich Hudba z Marsu. Jedna z mála slovenských kapiel, ktoré som tento rok v Trenčíne videla, ale lepšie vybraný zastupca snáď byť nemohol. Tancovačka ako má byť, vyťahujúc z pamäti chytľavé, ale neprefláknuté refrény. No a na konci dňa nádherne z diaľky uspávali Kraak & Smaak.
V sobotu na obed ešte svietilo slnko, všetky pódia zmĺkli a na rozhorúčenej betónovej ploche začal už tradičný slávnostný koncert.
Ak niekto nepostrehol, čo sa deje na videu, pán dirigent diriguje naraz dva orchestre a publikum.
The Burning Hell
Počasie sa však zmenilo v priebehu hodiny. Ochladilo sa, začalo pršať a nad letiskom sa objavili hrôzostrašné čierne mraky.
Krátko pred štvrtou dohrala v ČSOB aréne výborný koncert kanadská skupina The Burning Hell. A krátko na to sa odohral ten najsmutnejší moment Pohody.
Chcela by som vyjadriť úprimnú sústrasť blízkym Martina a verím, že sa všetci zranení dostanú čo najrýchlejšie z nemocníc domov.
Naraz sa však vynorila aj otázka existencie ďalšej Pohody. Oproti tomu, čo sa stalo sa zdá byť zanedbateľná. Chcela by som však povedať, že ďalšiu Pohodu potrebujeme. Pohoda nie je iba o tom, že sa chce 30 tisíc ľudí baviť. Okrem často spomínanej tolerancie a rozšírenia nielen hudobných obzorov je dôležité aj to, že veľa z nás je po skončení festivalu ešte dlhý čas akosi lepších na všetkých okolo. Ďalšia vec je, že Pohoda pohla slovenskou kultúrou viac ako sa zdá. Nebyť jej, tak by mnohé skvelé projekty veľmi rýchlo upadli do zabudnutia, veľmi pravdepoodbne by však mnohé vôbec nevznikli. A v neposlednej rade, vďaka Pohode nie je Slovensko bielym miestom na hudobnej mape Európy.
Nedeľa
V sobotňajšom zmätku sa mi podarilo vymeniť v úschovni batoh. A tak sme sa na letisko vrátili ešte v nedeľu. Boli to zmiešané pocity. V stanovom mestečku stálo niekoľko desiatok posledných stanov, okolo nich množstvo vecí, ktoré tam ľudia chtiac alebo nechtiac nechali. Roztrhané karimatky, rožky v sáčkoch, fľaše s vodou. A v konštrukcia O2 arény. Ostatné festivalové stavby, ktoré pomaly začínali rozoberať. V nedeľu som nefotila. Radšej by som si letisko odfotla v júli 2010. Ale všetko je na organizátoroch. Ako sa rozhodnú, tak sa rozhodnú, my to budeme rešpektovať, pretože vieme, že na nás za každých okolností myslia. A my myslíme na nich.
Poznámka: Videá, na ktoré sa v texte odkazujem som nenatáčala ja. Ďakujem všetkým, ktorí tieto videá točili za pripomenutie krásnych momentov. Všetky použité fotografie sú moje.