Glen Hansard & Markéta Irglová - Koncert Lucerna 20. 10. 2007

Tak a po filme hor sa na koncert. Ten z veľkej časti pozostával práve z pesničiek, ktoré sa vo filme objavili a možno ich nájsť aj na samostatnom soundtracku.

Prvá časť koncertu ma trochu prekvapila. Bola dosť, dosť komorná, všetci napäto počúvali a v tichu by bolo počuť padnúť špendlík (okrem búrlivých potleskov na konci každého songu) Bolo to absolútne sústredenie na pódiu aj v publiku. Dokonca mi to viac pripomínalo koncert klasickej hudby ako rockový koncert. Tým ale nechcem povedať, že sa mi to nepáčilo, naopak. Uprostred som si uvedomila, že takmer nedýcham a srdce mi bije odušu. A hoci tie pesničky poznám spamäti, tak mi zrazu začal prichádzať význam textov. Ako povedal Joe Strummer vo filme, ktorý som videla o deň neskôr, dobrá pesnička je zo života. A veruže tieto sú, každé slovo je dokonale prežité. Markéta nezaostávala, dokonca mi občas pripomínala hudbu Yanna Tiersena. V niektorých pesničkách prišiel vypomôcť aj mne doteraz neznámy basák Jiří Petřek, ktorý celú atmosféru príjemne dotváral. No a medzi pesničkami nechýbali Glenove postrehy, historky a vtípky - napríklad skvelá reklama na Vincentku, ktorú celý čas popíjal (I`m Glen Hansard and I drink Vincentka. It makes me strong). Glen túto časť koncertu jednoducho zhrnul slovami: It`s so artistic.

Zlom nastal v prídavkoch. Tu už bolo tých okamihov, kde Glen závratnou rýchlosťou brnká na gitare, sčervenie a kričí z plného hrdla viac. Dostalo sa na Fogtown, Cactus od Pixies, Fitzcarraldo od Framesov, Hallelujah (Leonard Cohen /Jeff Buckley), čo navrhol niekto s publika ako odpoveď na otázku, čo si ešte zahráme. Vzápätí Glen zavolal na pódium klávesáka Andyho zo Sunflower Caravan, ktorého sa v priebehu pol minúty snažil pieseň rovno na pódiu naučiť. To zakončil s tým, že that will be great a začalo sa hrať. Prvé dve slohy si Glen aj Markéta ešte pamätali, v tretej musel Markéte pár krát pomôcť Glen a v štvrtej už niekto z publika pomáhal Glenovi. A nakoniec sme si všetci vystrihli refrén, rovno dvakrát, lebo "just because it`s beautiful." Takáto komunikácia s publikom ma vždy baví a tak to skutočne beautiful bolo (link na video na youtube je dole). Posledným prídavkom bol New Partner, ktorého si publikum vytlieskalo, hoci osvetľovač už rozsvietil. Na to zavolal Glen na pódium celú skupinu Sunflower Caravan a Honzu Janečka zo Southpow. Bohužiaľ však nemali poväčšine na čo hrať, lebo všetky nástroje na pódiu boli obsadené. Andymu ktorému sa ušiel klavír to však šlo veľmi dobre. Po filme, diskusii a dvojhodinovom koncerte sa teda famózny večer skončil, odchádzala som ale nádherne spokojná.

A tak mi došlo, že celý ten úspech má na svedomí spojenie úprimnosti s Glenovým showmanstvom. Celý večer sa nikto na nič nehral, bolo to doslova srdce na dlani. A to je tak ťažké, že publikum, ktoré to dokáže oceniť sa proste musí zložiť.

Príjemnou bodkou bolo, keď sme Glena a Markétu stretli na druhý deň v Lucerne na koncerte Selfbrush (Glenovi sa zjavne páčilo - tlieskal najhlasnejšie) a následovnom dokumente Joe Strummer: The Future is Unwritten.

Linky:

Glen Hansard & Markéta Irglová & Andy - Hallelujah
Glen Hansard & Markéta Irglová - Cactus

Once

O tomto nenápadnom filme sa hrnú zovšadiaľ pozitívne zvesti, každí už vie, že vyhral divácku cenu na festivale Sundance a že Spielbergovi bude inšpiráciou na rok dopredu. A tak mal tento film konečne premiéru v Česku vrámci festivalu Moffom.

Pre ľudí, ktorým mená Glen Hansard, Markéta Irglová, prípadne The Frames nič nehovoria príde možno film ako blesk z jasného neba. Aspoň pre mňa ich objavenie asi pred dvoma rokmi také bolo. Akoby som našla niečo, čo mi dlho chýbalo a ani som o tom nevedela. A odvtedy sa od toho nemôžem odtrhnúť. To by asi potvrdilo množsto fanúšikov. Tých bola v sobotu v Lucerne plná sála. Ostatní vlastne ani nemali možnosť dostať sa do kina - lístky boli vypredané v priebehu niekoľkých dní. Dokonca sa prvýkrát v histórii festivalu stalo, že sa musela pridávať druhá projekcia.

Glen hrá vo filme pouličného hudobníka a opravára vysávačov, Markéta českú prisťahovalkyňu v Dubline, predavačku kvetín a ako to už tak býva, tak sa stretnú. Obaja svoje postavy vlastne ani hrať nemusia, obaja majú niečo podobné za sebou v reálnom živote. Hoci režisér a scénarista John Carney (bývalý basák Frames) na nich pri písaní scenáru ani nepomyslel a Glen mal pôvodne k filmu skladať iba hudbu. Film bol vôbec pôvodne zamýšľaný ako projekt asi s desaťnásobne väčším rozpočtom a profesionálnymi hercami. Nakoniec tu hrá jediný herec (chlapík, čo na začiatku Glena okradne) a je natočený na roztasenú ručnú kameru. A tak vlastne nikto nepočítal s tým, ako to dobre vypáli.

Práve vďaka tomu, že vo filme hrali a točili ho kamaráti, často len zo záujmu je v ňom cítiť srdce, ktoré doň dali. A k tomu si mohli všetko dovoliť spraviť po svojom. Ako napísal nejaký šikovný recenzent - žiadne holywoodske pozlátko, dej ktorý by ste v inom filme tušili na míle dopredu sa zrazu odvíja úplne inak. A to ma snáď dostalo najviac. Hoci sa mi po filme zdalo, že ma nezasiahol tak, ako o tom všetci píšu, o týždeň neskôr mením názor. Potom ako sa mi stále a stále vynárajú scény z filmu a mám čím ďalej tým väčšiu chuť ho vidieť znovu. Podobné pocity som mala naposledy snáď po Roku ďábla.

Po filme prišli hlavní aktéri zodpovedať divácke otázky. A tak sme sa dozvedeli, že film sa dostal na Sundance vďaka nejakému promotérovi, ktorému sa zapáčil, hoci predtým na festivale film odmietli. Že z Oscara by sa najviac tešila Glenova mama, lebo by konečne mohla povedať, že jej syn je slávny. A že by sa malo prešetriť, prečo je tak málo blonďavých kňazov, hoci to možno bude tým, že všetci sú v Švédsku. Na konci, keď už moderátor chcel debatu ukončiť, Glen s Markétou ešte vybehli na pódium, usadili vstávajúcich divákov, Glen vytiahol z púzdra gitaru a len tak, nenazvučení dali "sfleku" Falling slowly. Dokonca sa mi zdá, že vyznela krajšie ako na neskoršom koncerte.

Linky:
Glen Hansard & Markéta Irglová: Falling Slowly
Once Trailer

Začiatok jesene v Prahe

V čajovni

Štúrovci (koncert zrušený)

Nedávno som čítala o istom vedeckom výskume o tom aká hudba sa nám páči. Vedci sa domnievajú, že si vyberáme hudbu, ktorá sa podobá tej, ktorú sme si obľúbili už v minulosti. Zrejme na tom bude niečo pravdy.
Vyrastala som na rozprávke martinského divadla - Soľ nad zlato. Onedlho potom ako sa divadlo rozhodlo vydať nahrávku tejto rozprávky na magnetofonovej páske som text poznala naspamäť, pri tretej návšteve divadla som vedela, kedy si herci trochu zaimprovizovali. Na toto som si spomenula, keď som navštívila predstavenie martinského divadla - Štúrovci (koncert zrušený).

V divadle sa dostaneme na skúšku koncertu mladej nádejnej skupiny The Sturs. Koncert má byť na druhý deň a tak je potrebné si naposledy pred koncertom prejsť ešte raz celý repertoár.
Za bicie zasadá Samo Chalupka (Dano Heriban), basgitary sa chytil Janko Kráľ (Ondrej Kovaľ), klávesové nástroje má na starosti Andrej Sládkovič (Miloslav Kráľ), elektrickú gitaru Anton Bernolák (Róbert Mankovecký), vokály Adela Ostrolúcka (Lucia Jašková) a Marína Geržová (Milena Minichová) a akustická gitara, djembe a spev, nikto iný ako Ľudovít Štúr (Marek Geišberg). Special guest: pani Anna Štúrová (Jana Oľhová). Ako už možno správne tušíte, ide o zhudobnenú poéziu Štúrovských básnikov (o niekoľko textov sa postaral aj režisér Dodo Gombár).

Ak mám byť úprimná, spočiatku som od toho moc nečakala - nejaké pripravené pesničky, ktoré sa budú snažiť zahrať herci na nástrojoch, ktoré držali v ruke prvý krát keď začali hru skúšať. Týmto sa všetkým protagonistom hlboko ospravedlňujem, omyl spôsobila moja nevedomosť! Všetci herci si už niekoľko akordov na nástrojoch odohrali a ešte ktomu ich to stále aj baví.A ono to nakoniec ani nie je tak divadlo, ale koncert! Nechcem ale oceňovať herecké výkony, to nechám n a väčších odborníkov (hoci mne sa páčili), prejdem radšej k tej hudobnej stránke (hoci ani tu nie som až taký odborník).

Trojici Róbert Mankovecký, Miloslav Kráľ a Ondrej Kovaľ sa podarilo zo štúrovských textov vyrobiť poriadne hitovky. Ale ako som sa dočítala na internete, je to vraj zásluha celej kapely, pretože divadelné skúšky vyzerali poväčšine ako skúšky pravej rockovej kapely a každý tak mal možnosť prispieť. Keďže sa predstavenie chytilo, rozhodli sa autori nahrať a vydať všetky songy z predstavenia. Je tu zastúpený je rock, punk, ska, hip - hop, jazz aj blues, všetky tieto žánre sú zvládnuté prekvapivo dobre. Z každého si užijeme trošku a skladby sú tak navzájom dosť odlišné. Napriek tomu to celé pekne drží pokope. Stále je to trochu cítiť divadlom, čo však vôbec nie je na škodu. A hlavne je to strašne melodické. Dokonca je tu dosť vyslovených hitoviek. Tie sa striedajú s baladickejšími polohami. Prekvapením pre mňa je aj jediná skladba Ondreja Kovaľa. Je položená priam v ezoterickej rovine a je plná krásnych hudobných momentov, človek sa až nestačí čudovať. Dokonca mi to niečím pripomína Andreja Šebana, alebo Jara Filipa.

Všetko sú to neuveriteľne chytľavé skladby. Za všetko hovorí to, že k CD som sa dostala pár dní pred skúškou z matematických štruktúr. A počas učenia mi robilo strašný problém dostať ho z hlavy. Piesne sa plynule prechádzali v mojej hlave, jedna do druhej, takže počas toho ako som sa učila o algebrách, topológiách a homomorfizmoch som v hlave počula: kebych ja bol orol vták - len si vetry povievajte - zakvitli jablone v susedovom sade. Skúšku som našťastie spravila.

Ďalším prekvapením je aktuálnosť textov.
Napríklad Sládkovičovho Šarkana by som len zťažka zasadila do 19. storočia:

Letel šarkan vysoko,
chlapci pod ním stáli:
Vysoko si aj oni
životom žiadali.
Prišiel víchor, vychytil
chlapcom z rúk šarkana:
Tak utratí sa ti radosť
ďaleko púšťaná.
Už je šarkan v oblakoch,
motúz prsty reže:
Bez bolesti nechodia
veselosti svieže.

Štúrovci chcú byť a sú trochu kontroverzní. Mne osobne vôbec nevadí, že sa s básňami narába ako s hudobnými textami, hoci sa to niekomu môže zdať zvláštne. So zhudobnenou poéziou našich básnikov sa môžme stretnúť aj napríklad u Pary a jej zhudobného Hviezdoslava, alebo u Kollárovej Slávy dcéry u Ebenovcov. Všetky národnobuditeľské texty pôsobia ešte viac tým, že sú zhudobnené a získavajú tak občas poriadnu silu, ktorú si človek na strednej škole ani neuvedomil.

Róbert Mannkovecký dostal za predstavenie Cenu ministra kultúry za rok 2006 a autori hudby boli odmenení cenou Dosky 2007 za najlepšiu scénickú hudbu.

Lunapark

Predkladám tentoraz svoju sólo básničku, buďte prosím zhovievaví.

Prečo je svet taký tmavý,
ako by bol bez zábavy?
Obloha sa na mňa rúti,
snáď ma už viac nezarmúti.
Potrebujem rýchlo spásu,
žeby konzervu ananásu?

Zrazu svetlo, zrazu krik,
rýchlo leziem na rebrík,
rozhliadam sa vôkol,
ostrím zrak sťa sokol.
A v diaľke light in dark,
aha, tam je lunapark!

Zachránil ma svojimi činmi
investičný projekt firmy
Bread and Games s.r.o.
Hurá, už je veselo!